Apríl?!

Apríl. Verili by ste tomu? Sneh a mráz nám rýchlo (v tom čase pomaly) vystriedala jar s teplým slnečným počasím. Všetko sa vonku zrazu zelená, kvety kvitnú, vtáci vyspevujú, ľudia vybiehajú von a fotia si všetku tú krásu. (Alebo to tak aspoň bolo pred týždňom, keď som článok začínala písať, teraz to vonku vyzerá akurát tak presne naopak.) Zostáva mi skonštatovať už len jediné - čas je naozaj veľmi zradná vec. A plány taktiež. Nikdy totiž nevychádzajú tak, ako by sme chceli. Za posledné mesiace som plánovala urobiť kopu vecí a napísať hromadu článkov, ktoré som vám sľúbila. A potom sa do toho priplietol život na čele so školou a povinnosťami v lesklej zbroji, ktorá odolala všetkým mojim snahám o vzdor. "Vlastný život nepíšeš slovami, ale činmi. Nie je dôležité, čo si myslíš. Záleží iba na tom, ako konáš." - Sedem minút po polnoci (Patrick Ness). Takže na žiadne ďalšie prázdne slová a sľuby. Symboliku tohto citátu pochopíte neskôr.

---

Od nového roka sa toho udialo pomerne dosť. Ešteže mám svoj "debilníček" a vopred som si urobila menší zoznam, lebo inak by som sa teraz s veľkou pravdepodobnosťou snažila úporne si na všetko spomenúť ako nejaká osemdesiatročná babička.

Prvú udalosť som vám spomínala ešte v predchádzajúcom článku. Mám na mysli divadelné predstavenie Skrotenie zlej ženy s Dianou Mórovou a Tomášom Maštalírom v hlavnej úlohe, na ktoré sme šli spolu s našou profesorkou slovenčiny. Počula som na to len samé chvály, tak som bola naozaj zvedavá. A rozhodne som odtiaľ neodchádzala sklamaná. Celé predstavenie bolo poňaté skôr modernejšie, nechýbali rôzne moderné narážky, párkrát zazneli dokonca aj nadávky. Niekto by v tom mohol vidieť obrovské negatívum, no podľa mňa to vďaka tomu bolo záživnejšie obzvlášť pre našu generáciu. Ja osobne som sa o to viac pri sledovaní bavila, hoci je pravda, že v niektorých chvíľach tam tých narážok bolo až príliš veľa. Čo sa týka výkonov hercov, tak k tým nemám absolútne žiadne výhrady. Skôr som nad nimi niekedy až žasla a obdivovala ich. Celkovo toto predstavenie považujem za veľmi dobré a v budúcnosti si ho možno zopakujem aj po druhýkrát. A zároveň je to dobrá pomôcka na maturitu zo slovenčiny, človek si predsa len zapamätá ten dej týmto spôsobom oveľa lepšie, akoby sa to mal drviť naspamäť.

V marci som dvakrát zavítala aj do kina. Najprv spolu so sesternicou na rodinný film Psia duša (v knižnej predlohe ako Psie poslanie od W. Brucea Camerona), ktorý sme ako milovníčky psov pochopiteľne nemohli vynechať. Boli sme vybavené vreckovkami a pripravené dobre si poplakať ako to už pri tomto type filmov býva. Čo som nečakala, bolo, že bol film až taký dojemný, že sa nám tie slzy tisli do očí počas celých dvoch hodín - raz od šťastia, inokedy od smútku. Rozhodne to však bol krásny film a ak by som ho mala porovnať s knihou, ktorú som predtým stihla prečítať, bol aj lepší.

Druhý film bol neplánovaný, ozvala sa mi dávnejšia kamarátka, že či nepôjdeme do kina a nepokecáme, tak sme šli. Vybrali sme si film Lion, čo je príbeh nakrútený podľa skutočnej udalosti o indickom chlapcovi, ktorý sa v detstve stratil a v dospelosti sa snaží vypátrať svoje korene. Možno vám to znie ako nie práve moja šálka kávy, ale film vyzeral zaujímavo a z času na čas rada zhliadnem aj niečo také. Od tohto som čakala asi väčší doják vzhľadom na tému, ale ako celok má určite čo ponúknuť. No druhýkrát ho vidieť nepotrebujem.

Keď už som si tu neúmyselne vytvorila takú postupnosť - divadlo, kino -, tak určite viete, čo nasleduje ako ďalšie. Presne tak, seriály.V marci sa s nami po ôsmich sériách natrvalo rozlúčili Upírske denníky, ale o tom niekedy inokedy. No keďže som potrebovala absenciu tohto seriálu nejako vyplniť, tak som sa pustila do seriálu The Royals, na ktorý ma navnadila Foxy. Aby som bola úprimná, po prvej časti som veľmi presvedčená nebola, no pokračovala som v pozeraní aj napriek tomu a dobre som urobila. S pribúdajúcimi časťami sa seriál začal zlepšovať, začal byť zaujímavejší, pribúdali rôzne intrigy, tajomstvá. Na prvý pohľad sa síce môže zdať povrchný a do istej miery aj je, ale má niekoľko úžasných momentov. A netreba zabúdať aj na perfektné postavy (Eleanor & Jasper <3). V skratke taká Gossip Girl skombinovaná s Reign, ale zasadená do súčasnosti. Jednoznačne odporúčam.

Najlepšia postava celého seriálu. <3

30. marec bol významný deň. Väčšina z vás určite vie, o čom hovorím, ale pre tých, ktorí nie - Patrick Ness (autor kníh Sedem minút po polnoci, My ostatní tu len tak žijeme a Niečo viac) zavítal do našich končín, a to konkrétne do bratislavského Martinusu. Samozrejme, že som si niečo také nemohla nechať ujsť. Veľa knižných blogeriek o tomto zážitku už písalo, čiže sa to zrejme bude trochu opakovať, no mne nejde nespomenúť vlastné dojmy.

Takže som asi pol hodinu pred šiestou zamierila na miesto, pohodlne sa usadila a rovnako ako všetci ostatní netrpezlivo čakala na samotného Patricka. Ten vkročil do miestnosti za hlasného potlesku a prvé, čo urobil, bolo, že si nás všetkých odfotil na Instagram, pretože nemohol uveriť tomu obrovskému počtu ľudí. Hneď nato sa posadil, ale nie do kresla ako by to urobila väčšina autorov. Miesto toho si sadol na operadlo kresla, aby ho i tí vzadu dobre videli. Počas celej besedy tam teda balansoval na tom kresle a len-len, že z neho nespadol. (Z toho vznikla ďalšia vtipná situácia, keď sa musel pridržať martinusáckeho loga a podotkol, že zakaždým, keď ho vidí, spomenie si na Mockingjay aka Drozdajku.) No uznajte, ktorý autor by to spravil pre svojich čitateľov? To bol moment, keď už každý vedel, že táto beseda bude nezabudnuteľným zážitkom na celý život.

Celé sa to nieslo v podobnom duchu, Patrick je úžasný človek a navyše má aj obrovský zmysel pre humor, takže o vtipné hlášky a situácie nebola núdza. Jednou takou napríklad bolo, keď Patrick opisoval, že život teenagera je nahovno, čo prekladateľ preložil ako katastrofa. A Patrick, ktorý to pochopil aj v slovenčine, sa hneď ohradil, že on nepovedal "catastrophiee". Alebo ako dal barmanovi za pultom prezývku "handsome cappucino man" , keďže práve vtedy, keď chcel odpovedať na otázku moderátora ho prerušil hlasný zvuk kávovaru. A odvtedy si ho s prestávkami celý čas doberal, na čom sa celý Martinus samozrejme dobre zabával. Dozvedeli sme sa tiež, že autorovým koníčkom je "cat harmonica", pretože keď ho požiadali, či by do knihy koníčkov nezapísal svoje vlastné, chcel vyskúšať, či by tam dali aj takúto hlúposť a oni to urobili.

Ale celá beseda nebola len o žartovaní, Patrick zabŕdol aj do niekoľko vážnejších tém, ktoré riešil vo svojich knihách a ukázal nám tak jeho druhú stránku, ktorú som už mala možnosť spoznať v Sedem minút po polnoci. Taktiež rozprával o tom, ako začínal s písaním a osobne sa mi veľmi páčila jeho veta na margo začínajúcich autorov: Jediný, kto vám bráni v písaní, ste vy sami. (Alebo niečo v tom zmysle.) Naozaj pravdivé.

Aby som bola úprimná, tá hodinka ubehla neskutočne rýchlo, až mi to bolo ľúto, lebo Patrickove zážitky a názory by som mohla počúvať asi stále. Tým sa teda skončila beseda a prešlo sa na autogramiádu a verte mi, keď poviem, že ten rad nemal konca a zo začiatku sa zdalo, že sa ani nezmenšuje. Ja som sa nikam neponáhľala, tak som si počkala a zatiaľ v hlave premýšľala, čo mu poviem. Samozrejme, že keď som k nemu došla, ešte stále som to netušila, bola som vyklepaná a len som tam niečo nesúvislé mrmlala (trapas ako hrom, čo vám poviem).

Čo sa mi však nesmierne páčilo oproti iným besedám bolo, že aj napriek počtu ľudí každý dostal možnosť sa s Patrickom porozprávať, na niečo sa ho spýtať, urobiť si s ním fotku... Jednoducho to nebolo také neosobné, že vám len podpísal knihu, snažil sa tiež dávať do kníh navyše venovania, pýtal sa na názory, veľa ďakoval a celkovo bol celý ten čas milý, hoci už musel byť aj dosť vyčerpaný. To som si naozaj veľmi cenila a určite nehovorím len za seba. Taktiež bolo super, že pri podpisovaní bola aj fotografka, ktorá všetkých fotila (nie len na požiadanie) a na druhý deň sa všetky tieto fotky objavili na facebookovej stránke Martinusu. Takže hádajte čo? Mám fotku s Patrickom Nessom! Na ktorej síce vyzerám otrasne, ale to nie je vôbec podstatné.

Chcem sa teda veľmi pekne poďakovať vydavateľstvu Slovart a celému Martinusu, že takúto skvelú besedu zorganizovali a zároveň musím pochváliť aj moderátora spolu s prekladateľom, ktorí odviedli svoju prácu doslova bravúrne. Osobne dúfam, že nás Patrick Ness ešte jedného dňa poctí svojou návštevou a už teraz sa toho momentu nemôžem dočkať.

No a dostali sme sa k poslednej veci, o ktorej som vám chcela ešte napísať (naozaj poslednej!). Určite nejednému z vás niečo hovorí stránka sashe.sk. Ide v podstate o internetový obchod, kde každý jednotlivo predáva svoje handmade, teda vlastnoručne vyrobené výrobky. Ja som túto stránku objavila už dávnejšie, konkrétne vďaka úžasným výtvorom Zuy a dá sa tam nájsť naozaj kopa nádherných vecí. Preto ma zaujalo, keď som sa dozvedela, že v dňoch 29.-31. marca bude v Starej tržnici trh práve s takýmito výrobkami. V posledný deň som sa teda vybrala to obhliadnuť. A že tam bolo čo obdivovať. Najviac sa mi však aj tak páčila príjemná atmosféra, ktorá tam panovala a priateľskosť a ochota predávajúcich v stánkoch, radi sa s vami porozprávali o svojich výrobkoch, poradili vám a ešte ste sa aj čo-to zaujímavé dozvedeli. Ja som si odtiaľ nakoniec odniesla hrnček s maľovanými kvetmi ako darček pre mamu a drevený odznak jeleňa, ktorý mi hneď padol do oka.

Tak sme sa ocitli na konci článku. Dúfam, že sa páčil a aspoň trochu vám vynahradil tú slabú aktivitu, ktorú v posledných mesiacoch vykazujem tu na blogu, ale aj v blogosfére. Snáď sa teda čoskoro vidíme pri ďalšom (budem optimistická). A keď nie, vedzte, že ma práve o nervy oberá matematika alebo si vykračujem kdesi po švajčiarskom území. Môžete dvakrát hádať, ktorej možnosti som viac naklonená.

Na záver vám ešte prajem pekný a hlavne ničím a nikým nerušený víkend (slniečko by tiež mohlo vyjsť, ani by som sa nenahnevala :)).