Pôvodne som chcela písať o niečom úplne inom, ale táto poviedka ma prepadla z čista jasna a ten nápad ma doslova pohltil. Z môjho pohľadu je to asi to najlepšie, čo som doteraz napísala a som na to naozaj veľmi hrdá. Teším sa na vaše názory a tiež na vaše chápanie tejto pomerne dlhej poviedky. Prajem príjemné čítanie. :)
Zamknuté dvere
Dvere sa rozleteli. Na ich prahu stála brunetka a široko sa na teba usmievala, zatiaľ čo ty si prešľapovala z nohy na nohu a neisto si si premeriavala dom, v duchu ho hodnotiac.
"Poď ďalej," povedala a ustúpila ti z cesty, aby si popri nej mohla vojsť dnu.
Pomalými krokmi si vykročila, zdráhavo sa obzerajúc okolo seba. Naskytol sa ti pohľad na priestrannú predsieň, do ktorej cez okno prúdili slnečné lúče a dopadali na koberec a mahagónový nábytok, dodávajúc mu žiarivý lesk. "Máš to tu pekné." V hlase ti zaznievalo prekvapenie.
"Poď, ukážem ti moju najobľúbenejšiu izbu," navrhla, vzala ťa za rameno a viedla k prvej miestnosti. Bola to pomerne malá štvorcová izba, uprostred ktorej sa nachádzalo pár kresiel so stolíkom a lampičkami. Až potom si si všimla, že všetky steny lemujú od spodku po strop police s knihami farby dúhy. Neuvedomujúc si to si sa jej vytrhla zo zovretia a otočila si sa okolo vlastnej osi, márne sa snažiac skryť údiv. Kútikom oka si zahliadla, že ťa zopodiaľ sleduje pár zelených očí, ale nebola si schopná od kníh odtrhnúť pohľad. Bolo to nádherné.
"Čarovné, že?" podotkla po chvíľke. Prikývla si. Nenachádzala si slová, ktorým by si toto miesto opísala. "Ale nie je to jediné čarovné miesto v tomto dome. Je ich tu ešte zopár. Čo tak sa pozrieť aj na ne?" Tvoj výraz pohasol, ešte si odtiaľto nechcela odísť. Ale ona už vychádzala z izby a tebe nezostalo nič iné, ako ju nasledovať. Cez rameno si vrhla posledný túžobný pohľad na knižnicu, kým sa dvere nezatvorili.
Nezašli ste ďaleko, keď ste prišli pred mohutné dvojkrídľové dvere. Nevedela si, čo čakať tentoraz, ale vstúpila si do miestnosti oveľa ochotnejšie než prvýkrát. Táto izba bola oveľa väčšia a zdalo sa, že nemá konca. Ťahala sa ďaleko dozadu, kam až tvoj pohľad nedovidel. Po pravej strane sa rozprestieral hustý les, okolo ktorého boli do kruhu rozostavené malé chatky. V diaľke sa črtal zámok alebo hrad - nevedela si to posúdiť - na vyvýšenom kopci. A celkom naľavo sa nachádzal obrovský plážový domček. Pohľad ti zablúdil k pláži, odkiaľ sa rinula melodická pieseň. Po bližšom skúmaní zhluku ľudí v oblekoch a šatách si usúdila, že sa tam koná svadba.
"Kde to sme?" opýtala si sa.
Objavila sa vedľa teba a tiež sa zahľadela na výjav pred sebou. "Povedzme len, že tu je možné všetko." Čakala si na vysvetlenie, ktorého si sa však nedočkala.
Odrazu sa z lesa vynorila postava zahalená celá v čiernom a ty si znervóznela. Kto to je? Brunetka však len kývla postave na pozdrav: "Ahoj, Sabine. Znova utekáš pred Ryanom? Začína sa to stávať rutinou."
Sabine podišla bližšie a zazubila sa. "To sú tvoje zásluhy," odvetila. Potom pohliadla na teba. "A toto je kto? Nemáme tu často návštevy."
"Chcela som jej to tu ukázať. Uvidíme, či sa sem po dnešnom dni bude chcieť vrátiť." Nepáčilo sa ti, že o tebe hovoria v tretej osobe, ale nenamietala si. Všetko to bolo pre teba také zmätené. Nič z toho ti nedávalo zmysel.
"Uvidíme teda. Rada som ťa stretla, Bezmenná," rozlúčila sa a následne sa premenila v obrovského sivého vlka a po štyroch odbehla preč.
Nevedela si si vysvetliť, čo sa práve stalo, ale ďalšie otázky si nekládla. Akosi si vytušila, že priame odpovede by si nedostala.
"Chcela som ťa zoznámiť aj s ostatnými, ale na to je zdá sa ešte priskoro. Caley s Beth sú zrejme aj tak zaneprázdnené," povedala a prešla pohľadom od pláže k zámku. "Čo tak ďalšia izba?"
Opustili ste miestnosť a pokračovali po schodoch na druhé poschodie. Pri prvých dverách si sa zastavila v mylnej myšlienke, že to je váš cieľ, no ona bez zastavenia pokračovala ďalej. Tie dvere ťa však zaujali. Boli zavreté, no spoza nich aj tak vychádzal obrovský rámus.
"Čo je tu?" chcela si vedieť. Prst si namierila na dvere.
Brunetka pri tejto otázke zastavila a tiež sa na ne pozrela. Z úst jej vyšiel povzdych. "To je len nadšenie. Stále robí problémy. Bude lepšie, ak mu nedáme dôvod, aby úplne odhodilo kontrolu."
Niečo si zamumlala a pokračovala v ceste. Prešli ste okolo výklenku, v ktorom boli zasadené ďalšie dvere. Skoro si ich prehliadla pre ich farbu - ebenovo čiernu -, ktorá sa strácala v tieni výklenku. Pôsobili hrozivo a nevrlo, ale zároveň na nich bolo niečo, čo vzbudzovalo tvoju pozornosť. Brunetka si nevšimla, že si zaostala a v tejto chvíli už bola takmer pri ďalších schodoch (koľko má tento dom poschodí? pýtala si sa v duchu). Vtedy ťa premohlo nutkanie dozvedieť sa, čo je vnútri. Načiahla si sa za kľučkou a opatrne si ju stisla. Nič sa nestalo. V kľučke to šťuklo, ale neotvorili sa. Museli byť zamknuté.
Za tebou si niekto odkašľal. Zvrtla si sa, aby si osobe čelila, ale bola to len ona. Vedela si, že by si sa mala ospravedlniť, ale neurobila si to. Zvedavosť zvíťazila. "Prečo sú zamknuté?"
"Nie je tam čo vidieť," odpovedala prosto. "Okrem toho, nemáme my všetci aspoň jedny zamknuté dvere, kde držíme svojich kostlivcov, aby nás neprišli v noci strašiť?"
"Hádam, že áno," pripustila si. "Ale nie je lepšie ich pustiť von, aby nás už nikdy strašiť nemuseli?"
Zdalo sa, že nad tým premýšľa. Napokon prehovorila: "Ešte som neprišla na spôsob, ako to urobiť. Jedného dňa mi s tým však možno pomôžeš. Jedného dňa mi možno dokonca ukážeš tých svojich. Ale nateraz máme pred sebou pár izieb, ktoré som ti ešte chcela ukázať. Čo na to povieš?"
"Tak teda poďme na to," vyhlásila si a spoločne ste sa pohli vpred.
Komentáre
Zverejnenie komentára