Už ste zistili, že aktuálnosť článkov nie je moja silná stránka. Ale vždy lepšie neskoro ako nikdy, nie?
Na programe druhého dňa nášho výletu v Londýne bol Windsor. Pre tých, ktorí rovnako ako ja ani len netušili, čo to je, vysvetlím: je to malé mestečko pri Londýne, kde sa nachádza druhý najväčší obývaný hrad na svete.
Najväčším problémom bolo, ako sa tam dostaneme. Sprievodkyňa nás opustila, keďže sa musela venovať tej časti skupiny, ktorú deň predtým nechala trčať na letisku a nás nechala len s jej mužom, ktorý nebol o moc schopnejší než ona. Takže všetko opäť zostalo na tom chlapíkovi s dobrou angličtinou. Priznám sa, že aj na mňa bola tá cesta zložitá, išli sme asi tromi či štyrmi vlakmi a zorientovať sa v tom, aby sme nastúpili do toho správneho dalo zabrať, ale nakoniec sme to zvládli a dorazili do Windsoru.
Ako sme vystúpili z vlaku, tak sa pred nami rozprestrela ulička lemovaná všetkými možnými obchodíkmi a vyzeralo to vážne úžasne. Veď pozrite sa sami. Ešte doma som mala isté pochybnosti, či mi môže návšteva Windsoru niečo dať, ale toto ma veľmi rýchlo presvedčilo o tom, že áno. Inak ako môžete vidieť, tak aj počasie nám konečne prialo a slniečko svietilo naozaj väčšinu dňa. :)
Keď sme ju prešli celú, tak sa nám naskytol pohľad aj na samotný hrad Winsor a poviem vám, to je niečo. Na celú fotku sa mi ani zďaleka nezmestil.
Našťastie tým, že sme boli väčšia skupina nás pustili dopredu, inak by sme si v rade čakajúcej na vstup postáli aj dobrú hodinku. Nasledovala ešte prehliadka ako na letisku a odtiaľto mám jednu vtipnú situáciu, keď moja krstná mama zabalila do ruksaku krstného pár vecí (ktorý o tom chudák nemal ani tušenia), ktoré, nuž, ako by som to povedala, tam neboli povolené. Viete, napríklad taký nožík ukradnutý z raňajok na natretie paštéty. :D Samozrejme, že to začalo pípať a spolu s tým nožíkom nám skonfiškovali aj lyžičku a dve malé fľašky šampanského, ktoré si krstní zakúpili, aby si ich tam mohli vypiť. My so sesternicou sme sa na tom tak zabávali. :D
Tu mám pre vás pár fotiek, ako vyzerá Windsor zvonku. Dovnútra sa moc nedalo ísť a keď už aj, tak bolo zakázané fotografovanie.
Nakoniec sme Windsor o tretej opustili a namierili si to do centra Londýna, opäť na Trafalgarské námestie. Preľudnené to tam bolo rovnako ako ten predošlý deň, doslova sme sa museli pretláčať cez záplavy ľudí, aby sme sa dostali k nášmu cieľu - teda k Národnej galérii. Tu sme sa potom s našou skupinou rozdelili a vybrali sa každý po svojom do ulíc.
Takéto nápisy boli skoro na každej ceste a to z dobrého dôvodu - ani som už nepočítala, koľkokrát ma skoro zrazilo auto, lebo som sa pozerala na zlú stranu. Ale to máte ako naschvál - pozrela som sa doprava, auto šlo zľava, pozrela som sa doľava, auto išlo sprava. No čo vám poviem. :D
Toto bola jedna reštaurácia v SoHo, kde sme trochu dali oddýchnuť našim nohám (keď si spomeniem, ako pekelne boleli, skoro som sa rozvalila uprostred cesty, že už ďalej nemôžem ísť) a taktiež si aj niečo zajedli.
Ďalej sme pokračovali na slávnu Oxford Street, kde sme pokúpili pár darčekov, ale dlho sme sa tam nezdržiavali, lebo nás už tlačil čas. Ako som zistila, veľa ľudí mi nevadí, v takýchto veľkých mestách je to bežné, ale tu som sa už začínala cítiť stiesnene a priznám sa, že sa mi tam ani veľmi nepáčilo.
Potom sme ešte prešli na Piccadilly Street, kde sme počkali na ostatných z našej skupiny a zamierili sme naspäť na hotel. Fotoaparát som na týchto dvoch miestach radšej ani nevyťahovala z dôvodu toľkých ľudí.
Na záver ešte jedna vtipná príhoda po výstupe z vlaku. Z vlakovej stanice sme to mali ešte asi najmenej pätnásť minút pešo, takže sme sa rozhodli, že využijeme naše celodenné lístky, ktoré platili na vlaky, metro aj na niektoré autobusy, že teda pôjdeme Double deckerom. Naše nohy boli už beztak dosť unavené a kto by sa nechcel odviezť dvojposchodovým autobusom, že. Tak sme si pozreli, na ktorý máme ísť a počkali. Lenže tam boli tri autobusové zastávky, každá označená iným písmenom (A, B, C) a síce sme vedeli, že ten náš má ísť zo zastávky A, tak, samozrejme, že keď autobus s tým naším číslom prišiel, ale na zastávku C, tak nás napadlo sa za ním rozbehnúť, aby nám neušiel. Niektorí z našej skupiny stihli nastúpiť predtým, než sa zavreli dvere (podľa sesterniciných slov mňa skoro do nich privrelo :D), ale našťastie šofér dvere znova otvoril, aby nastúpili aj ostatní. Za poriadneho prúdu nadávok, no ani sa mu nečudujem. Nás so sesternicou a ešte jedným dievčaťom v našom veku však zaujímalo len jedno a to dostať sa hore. Takže sme vybehli po schodoch a rýchlo sa posadili, kým nás nestihlo hodiť do steny, lebo šofér sa tak rozbehol, že sme to skoro neustáli. A že jazdil šialene. Pripomenulo mi to ten autobus z Harryho Pottera už neviem z ktorej časti, ale presne tak riadil aj tento šofér. Navyše na nás všetci cestujúci ešte tak divne pozerali a pravdepodobne si mysleli niečo v zmysle "tí sprostí turisti". To ale ešte nie je všetko. Lebo potom si niekto uvedomil, že ideme zlým smerom, takže na ďalšej zastávke sme už aj museli vystupovať a vracať sa späť. Celé to prebehlo asi v priebehu menej ako troch minút a vlastne sme si tým ani nepomohli, lebo sme museli šliapať dvakrát toľko. Ale to minimálne nám so sesternicou vôbec nevadilo, aj nohy akosi prestali bolieť a celú cestu sme sa na tom len smiali. Toto je jedna z tých príhod, na ktoré asi nikdy nezabudnem. :D
Takže to by bolo všetko z druhého dňa. Už vás čaká len posledný, ale ten asi rozdelím na dve časti. Dúfam, že sa vám teda článok páčil a že ste sa pri jeho čítaní príliš nenudili. :)
Ak ste ešte nečítali o prvom dni: Londýn 2015 - Deň prvý
Komentáre
Zverejnenie komentára