Po tom, ako som dorobila projekt Já, pisálek som sa účelovo po žiadnom inom neobzerala. Jednak viem, ako to mám s projektmi a jednak teraz nemám núdzu o nápady na nové články, ale tento projekt mi tak nejako udrel do očí, tak som si povedala, že prečo nie. Opäť je to niečo zo spisovateľskej sféry a hoci niektoré veci pre vás možno nebudú novinkou, dozviete sa aj niečo nové, o čom som doteraz nepísala. Dnes to je konkrétne článok o mojich spisovateľských predsavzatiach. :)
Za týmto projektom stoja Lyn von Nightlight a Moonlight
1. Spisovateľské predsavzatia
1.Mala si minulý rok nejaké spisovateľské predsavzatia? Ak áno, aké?
Nenazvala by som to predsavzatím, šlo skôr o takú menšiu výzvu. Viete, že mám tak trochu problém s pravidelným písaním, preto to vyzerá tak, že jeden príbeh píšem už štvrtý rok a stále som sa ďaleko nedostala. Takže mojím minuloročným predsavzatím bolo napísať aspoň stránku za týždeň. Motivovalo ma, že čisto teoreticky, ak by som za každý mesiac napísala aspoň jednu kapitolu alebo rovno aj dve, za rok by to mohlo byť už 12 a viac kapitol, čo je v mojom poňatí celkom úspech. Vtedy ma to dosť nakoplo, že som až neverila, že by som sa niečoho takého dokázala držať, ale prekvapivo som to zvládala. Asi prvý polrok. Keďže cez týždeň som na písanie nemala vôbec čas, tak som si na písanie vyhradila sobotu, a kým bola zima, tak sme aj tak nikam nechodili, takže to bolo vyhovujúce. Každú sobotu som si sadla za počítač a písala som. Lenže potom sa oteplilo a víkendy sme zrazu trávili na chate a času na písanie zostávalo čoraz menej. V lete som prestala písať úplne, lebo som stále niekde bola a keď už som aj chcela písať, tak boli tie veľké horúčavy, ktoré môj počítač nezvládal. Potom zas prišla škola a neviem čím to je, ale ten prvý polrok nikdy nestíham nič písať. Je to divné, lebo nemám ten pocit, že by toho bolo viac alebo tak, jednoducho vtedy píšem minimum a rozbehnem sa až cez Vianočné prázdniny. Takže tak dopadla tá moja výzva. Ale koniec koncov som z toho mala dobrý pocit, lebo to bol zatiaľ jeden z tých lepších rokov, čo sa týka písania. Bol už aj taký, že som ledva napísala jednu kapitolu.
2.Na čo by si sa chcela v písaní sústrediť tento rok?Je hlúpe napísať, že na to isté, čo minulý? Každým rokom sa snažím priblížiť k dokončeniu môjho príbehu Kliatba minulosti. Vlastne by už bolo načase ho aj naozaj dopísať, ale nemyslím si, že to bude tento rok. Bolo by to úžasné, ak by bol, ale skôr to vidím na rok 2017.
3.Vymenuj niekoľko oblastí, na ktorých chceš tento rok zapracovať
Písanie. Hádam ste nečakali niečo iné? Je to momentálne moja najväčšia priorita. Po minulé roky som písanie dosť zanedbávala, venovala som sa všetkému možnému, len nie písaniu. A pozrite kam ma to dostalo. Stále píšem ten istý príbeh, ktorý som začala v roku 2012 a stále nie som ani na dvadsiatej kapitole. Je to smutné. Ale som odhodlaná urobiť všetko pre to, aby som to zmenila.
Blog. Minulý rok som bola s aktivitou na tomto blogu celkom spokojná a chcela by som si to udržať a pravidelne pridávať nové články. A ako som už spomínala v septembri, plánujem tu tiež spraviť niekoľko zmien a môžem vás uistiť, že tentoraz to nie sú len plané slová.
A čo je asi najdôležitejšie, chcela by som zapracovať sama na sebe. Z mojich článkov ste si mohli domyslieť, že nie som tá najvyrovnanejšia osoba na svete a mám toľko problémov sama so sebou, že ich neviem ani spočítať na jednej ruke. Tento rok by som na nich chcela viac zapracovať, pokúsiť sa viac vykročiť z mojej komfortnej zóny a aspoň raz v živote urobiť niečo, čo by som nikdy neurobila.
4.Je v tvojom príbehu nejaká postava, ktorej by si chcel/a dať viac priestoru?
Nad týmto sa musím dobre zamyslieť. Postavy v každom príbehu, či už vedľajšie alebo hlavné mi vždy prirastú k srdcu. Asi je to tým časom, ktorý strávim v ich hlavách, že si k nim vždy vytvorím puto. Pre mňa sú skutočné.
Takže to ani nie je tak, že by som chcela dať vedľajším postavám viac priestoru, každá postava ho dostane podľa toho, ako je v príbehu dôležitá. Skôr som sa už viackrát pohrávala s myšlienkou, že by si niektoré zaslúžili dostať svoju vlastnú knihu, aby aj ony rozpovedali svoj príbeh. V hlavnej knihe vždy čo-to načrtnem, ale nikdy nie príliš, pretože to nie je ich príbeh. Raz sa mi to dokonca vymklo z rúk, keď som začala písať ďalšiu dejovú líniu bez toho, aby som si to uvedomila (prípad Rebeccy z Kliatby minulosti).
5. Napreduje tvoj príbeh smerom, ktorý si si na začiatku určila?
Hahaha. Prepáčte, nemohla som si pomôcť.
Sú dva prípady, ktoré môžu nastať, keď začínam písať nový príbeh:
Prípad číslo jeden: Nemám poňatia, čo z toho bude. Niečo ma napadlo, tak som písala. Bodka. Väčšinou to vždy dopadlo tak, že síce z toho vznikol príbeh, ktorý sa mi celkom páči, ale bolo ho treba ešte prepísať, pretože som s tým začiatkom nikdy nebola spokojná. Obzvlášť keď som to začala domýšľať a zrazu som tam objavila strašne veľa hluchých miest. Dokonalým príkladom je Kliatba minulosti. Mala to byť poviedka a zrazu je z toho príbeh zatiaľ s vyše 50 stranami. Postupne ako som písala, tak som, samozrejme, prichádzala na to, ako chcem, aby sa príbeh vyvíjal, ale nebolo to pevné. Často mením mienku aj dodnes, napríklad mám do detailu premyslené, ako by to malo pokračovať, ale nájdem tam nejaké diery alebo ma napadne ešte niečo lepšie a vtedy je možné, že z toho pôvodného nápadu nič nebude. U týchto príbehov nikdy neviem, na čom som. Dej sa môže zmeniť z minúty na minútu a všetko, čo som doteraz mala vymyslené sa mi zosype ako domček z karát. To je vlastne aj dôvod, že dodnes neviem povedať, ako sa KM skončí. A je dosť možné, že to zistím až pár kapitol pred koncom.
Prípad číslo dva: Príbeh nezačnem písať hneď ako ma napadne, ale všetko si najprv poriadne premyslím v hlave, zablúdim do všetkých možných alternatív, ako by to mohlo byť. Je to dlhodobý proces, ale na jeho konci mám premyslený celý príbeh, nie do úplných detailov, ale mám danú kostru a je málo pravdepodobné, že sa bude meniť. A aj keby hej, tak to budú len nepatrné veci, aby to lepšie sedelo. Tu je však jedna veľká nevýhoda a to tá, že keďže to v hlave nemám premyslené zas až tak detailne a keď aj mám, po čase to pravdepodobne zabudnem, tak keď to už idem písať, nedopadne to tak, ako som dúfala. Ak sa nestihnem dostať príliš ďaleko je to super, pretože toho nemusím veľa prepisovať. No keď už mám napísaných najmenej desať pomerne dlhých kapitol, je to na šľak trafenie. Tu je dokonalým príkladom príbeh o vlkolakoch, ktorý som vám zatiaľ len zbežne spomínala. Tuším ani jeho názov som vám ešte neprezradila a to z jedného dôvodu: hoci som z neho už mala dosť veľa napísané, nedávno som zistila, že správanie postáv je úplne nelogické a celé je to nejaké zle, takže to budem musieť začať písať od začiatku po tom, ako konečne dokončím KM. Ako som povedala, je to na šľak trafenie, ale tento príbeh pokladám za celkom podarený, takže nie som ochotná sa s ním tak ľahko rozlúčiť.
6. Vieš, ako skončí tvoj príbeh?
Na toto som odpovedala v podstate už v predchádzajúcej odpovedi. V oboch prípadoch však platí, že keď ma príbeh napadne, nikdy neviem, ako skončí. Pri niektorých na to časom dôjdem, pri niektorých to neviem doteraz. Hádam, že je to iné u každého príbehu.
Komentáre
Zverejnenie komentára