Ako už viacerí viete, v auguste som po prvýkrát navštívila Londýn a odkedy som sa odtiaľ vrátila, stále vám sľubujem tento článok. Vopred vás ale varujem, že pokiaľ nemáte radi dlhé články, tak by ste sa tomuto mali radšej vyhnúť, nakoľko sa u mňa takýto celoživotný zážitok nedá zhrnúť do pár odsekov. :) Cestovala som so sesterkou a jej rodičmi, ona o tom už písala článok, takže ak chcete, môžete si tiež pozrieť aj ten jej, nájdete ho TU. :)
P.S.: Ospravedlňujem sa za zrnitosť niektorých fotiek, asi to bude tým zmenšením, lebo v počítači mi to ukazuje normálne.
Na začiatok musím povedať, že do Londýna som sa zamilovala už dávno predtým. Fascinovalo ma na ňom asi všetko - Big Ben, Londýnske oko, červené telefónne búdky, čierne akoby starodávne taxíky, dvojposchodové autobusy, tehlové domy... jednoducho všetko. Odkedy si pamätám bolo mojím snom tam ísť a vidieť to všetko na vlastné oči. V skutočnosti som ale neverila, že by sa to naozaj mohlo stať skutočnosťou, takže si asi viete predstaviť moje prekvapenie, keď bolo zrazu všetko vybavené a o mesiac sme mali letieť.
Pred odletom som ešte riadne stresovala ohľadom asi všetkého, čo vás môže napadnúť. Dokonca v istej chvíli som bola až presvedčená, že kvôli zdravotnému stavu ani nemôžem ísť. Nakoniec to však všetko boli len nervy a to napätie zo mňa opadlo vo chvíli, ako sme prileteli.
V Londýne nás už čakala zamračená obloha, chlad a dážď, čo bol dosť veľký rozdiel v porovnaní s horúčavami, ktoré sme nechali za sebou v Bratislave. Bola to však zmena, ktorú som aspoň teda ja vrelo uvítala a skoro som skákala od šťastia, že prší. :)
Kufre sa nám našťastie nestratili, no prvé komplikácie nastali už na letisku. Zapríčinila ich naša neschopná sprievodkyňa, ktorá nielenže mala angličtinu asi na úrovni prváka na základnej škole, ale navyše ani nevedela nič vybaviť. Preto to dopadlo tak, že tretina našej skupiny si nakoniec zakúpila zlé lístky na autobus a tak sme sa nechtiac oddelili. Súhrn: boli sme v Londýne ani nie hodinu, ale už sme stihli stratiť polovicu skupiny spolu so sprievodkyňou, ktorej autobusár zavrel dvere rovno pred nosom. :D Našťastie sa u nás v skupine ale našiel chlapík, ktorý ovládal veľmi dobre angličtinu a dopravil nás na správne miesto, kde sme počkali ostatných a vydali sa hľadať hotel. Tam sme rýchlo zložili všetku batožinu a výlet sa mohol konečne začať.
Takto vyzeralo vlakové nástupište, z ktorého sme každé ráno odchádzali a neskoro večer sa vracali.
Pôvodne bolo v pláne navštíviť Windsor, ale keďže to sme už nestíhali, tak sme miesto toho zamierili vlakom a následne metrom do centra Londýna. Z metra sme vyšli na zastávke Westminster a čakala som teda hocičo, ale nie, že skoro vrazím priamo do Big Bena (so skloňovaním to znie ako keby to bol nejaký človek, ale tak čo). Inak, poviem vám, nemyslela som si, že je to až také vysoké, od toľkého zakláňania hlavy ma poriadne bolel krk. Ale aj tak som sa toho pohľadu nemohla nabažiť. :)
Tam sme potom na nejakú hodinku, dve dostali rozchod, takže tu môžete vidieť takú všehochuť fotiek. :)
Ja proste milujem tie ich tehlové domy! So sesterkou sme si z toho tak trochu robili aj srandu, že Angličania vôbec nepoznajú omietku... :D
Výhľad na Temžu.
Potom sme sa začali presúvať smerom k Buckinghamskému palácu, vzali sme to cestrou cez jeden park (nie som si istá, ako sa volal, ale po troche googlenia si myslím, že to bol St. James's Park), kde bola atrakciou krásna príroda, množstvo nádherných záhonov kvetín a... veveričky! Asi žijem niekde v úplne inom svete, ale vôbec som nevedela o tom, že v Londýne sú veveričky a vlastne aj iné zvieratá v parkoch také nebojácne a prídu k človeku skoro až tak, že si ich môžete pohladkať. Takže viete si to predstaviť, ako to asi prebiehalo: uvideli sme veveričku, rozbehli sa za ňou, vyťahovali sme foťáky... zatiaľ čo naša skupina mizla v diaľave. :D Ale keby tam bola len jedna! Kam som sa pozrela, tam veverička...
St. James's Park
Toto je asi jediná fotka, ktorá sa ako-tak podarila, hold, veveričky sú neuveriteľne rýchle! :D
Priznám sa, že pohľad na Buckinghamský palác ma trochu sklamal. Očakávala som niečo veľkolepejšie, niečo čo by doslova kričalo: Tu býva kráľovná! Miesto toho si moju pozornosť získali opäť krásne muškátové záhony.
Ďalším naším cieľom bolo Trafalgarské námestie (z ktorého mám nejako podozrivo málo fotiek - kde sa stala chyba?). Vtedy už moje nohy dávali všakovako najavo, že už toho majú dosť a chcú si odpočinúť, no to ešte nevedeli, čo ich v nasledujúcich dňoch čaká. :D
Inak celý čas som hľadala červenú telefónnu búdku, ktorá je teda pre Londýn príznačná, ale nikde nič a to mi bolo povedané, že tie sú tam na každom rohu. Až niekedy navečer som konečne našla prvú a o pár minút nato hneď štyri vedľa seba!
Na záver sme prešli k Londýnskemu oku, na ktoré som sa strašne tešila. Najprv som si myslela, že to bude trochu divné byť v takej výške, ale nakoniec to tak vôbec nebolo. Ak niekedy pôjdete do Londýna, túto atrakciu si určite nenechajte ujsť a či už pôjdete cez deň alebo navečer ako my, vždy je odtiaľ ozaj nádherný výhľad, ktorý rozhodne stojí za to.
Pohľad zdola.
V priebehu celého dňa miestami pršalo, ale práve vtedy začalo liať ako z krhly, takže kým sa vybavovali lístky, tak som aj ja nakoniec vytiahla z ruksaku dáždnik (inak som po celý čas chodila normálne po daždi), nech predsa len nezmoknem ako myš.
Pomaly stúpame.
A jeden pohľad na vysvietené oko.
Tak to by bolo všetko k tomuto dňu a ak ste sa dopracovali až sem, tak vám veľmi ďakujem, lebo som si s týmto článkom dala dosť námahy, kým som ho celý pripravila. Na koniec by som ešte chcela vedieť vaše zážitky, ak ste už Londýn navštívili alebo ak sa len chystáte, čo by ste chceli vidieť vy. :)
Komentáre
Zverejnenie komentára