Nestíham (týmto by sa dal vystihnúť asi celý môj život) napísať vykecávačku alebo minimálne normálny článok, ale nechcela som, aby to tu zívalo prázdnotou, tak vám pridávam aspoň staršiu poviedku. Na začiatku prvého ročníka sme dostali na informatike úlohu napísať príbeh na jednu A4 (nepýtajte sa ma, prečo na informatike a nie skôr na slovine, ale asi nás učiteľka nechcela hneď vystrašiť s programovaním, tak nám dala úlohu vo Worde). Každý dostal nejakú klasickú rozprávku a žáner, do akého ju má pretvoriť. Ako už hovorí názov, ja som dostala Mrázika v hororovom prevedení. Moja prvá reakcia bola: a čo teraz. Nakoniec som si musela pomáhať s internetom, lebo aj keď to v televízii dávajú každé Vianoce, nič moc som si z toho nepamätala. Z toho, čo som napísala v škole, nakoniec aj tak veľa nebolo a tak som sa na to vrhla doma a poriadne to napísala. Nie je to síce skvost a ďaleko to má aj k priemeru, keďže napísať tajomný príbeh = hračka, napísať horor = horor (vo finále zlá paródia). Ale s konečným výsledkom som celkom spokojná a svojím spôsobom sa mi to páči. Budem rada, ak mi napíšete aj váš názor v komentároch. :)
Mrázik (v "hororovom" prevedení)
Ako na začiatku všetkého, aj na začiatku tohto príbehu bola rodina. Starček so ženou a s dvoma dcérami - Sekerou a Metlou, ktoré boli tak odlišné, že by to neprehliadol ani slepý. Namyslená a rozmaznaná škrata Sekera nepoznala, čo je to tvrdá práca, láska, ani vlastný rozum (ak vôbec niekedy existoval). Metla naopak pomáhala vždy kde sa dalo, zabúdala myslieť na seba a robila všetko, čo jej macocha kázala. Spravodlivosť musela asi zaspať na vavríne, keď dovolila, aby sa toto stalo.
A raz, v jeden deň, sa už Sekera s matkou nedokázali pozerať na Metlinu stále viditeľnejšiu krásu a rozhodli sa zasiahnuť. Zapriahli kone do koča a presne o polnoci, keď bola tma najväčšia a hviezdy ani mesiac nesvietili ju bez otcovho vedomia poslali a prikázali jej, nech sa opováži vrátiť. Metla ako poslušná dcérka bez námietok poslúchla, hoci vedela, že ide na istú smrť. Po ceste v duchu zvažovala, čo by bolo horšie - že by tam zamrzla, zožrali by ju vlci alebo zapadla do záveja snehu a nikto by ju tam nenašiel. A možno aj objaví perníkovú chalúpku nejakej ježibaby, ktorá ju rozkúskuje do svojej polievky skôr, než bude stačiť povedať slovo skvelé.
Ešte predtým, než sa hocičo z toho stihlo stať, sa však spravodlivosť zobudila a keď pozrela na zasnežené kopce, pomýlila si samu seba s medveďom a opäť sa uložila na zimný spánok. Tým pádom sa žiadny záchranca v podobe Dumbledora z Harryho Pottera (ale o dosť škaredšieho) nedostavil. Namiesto neho v tom čase cez les prechádzala smrtka s kosou v ruke a hľadala vhodného dobrovoľníka, na ktorom by mohla vyskúšať svoje nové spôsoby smrti (umelá kosa bola len na okrasu, aby to predsa len nejako vyzeralo).
Keď stretla Metlu, potešila sa, lebo jej už pomaly odpadávali postupne jeden po druhom všetky prsty a zanechávali na zasneženej ceste prerušovanú čiaru. Metla bola skutočne dobrý adept pre smrť, smrtke sa však protivil jej zmierený prístup a nulové bránenie. A tak len pokrútila hlavou, ohrnula nosom a išla ďalej. Nemohla tušiť, že o deň neskôr jej odumreté prsty doviedli vlkov práve k chuderke Metle a hladovo si na nej pochutili.
O pár dní nato narazila na Sekeru. Ktovie odkiaľ sa tu zobrala, ale očividne mrzla a začínala trpieť schizofréniou . Smrtke sa rozžiarili očká a už len premýšľala, aká smrť by pre ňu bola najlepšia. Keď už mala konečne vybraté, z ničoho nič sa zrútil strom, pri ktorom sa Sekera chúlila, drkotajúc zubami a celkom ju privalil. Smrtka sa rozhorčila a s myšlienkou, že tento rok jej vôbec nič nevychádza si vykopala vlastný hrob. Veď možno keď si dá pauzu, ľudia vhodní na smrť si ju nájdu aj sami. A tak boli nasledujúce roky šťastnejšie ako kedykoľvek predtým, lebo nikto odvtedy nezomrel. Toľko šťastia za takú malú cenu! Jedine Sekera s Metlou by mohli namietať, keby už nevoňali fialky odspodu.
Komentáre
Zverejnenie komentára